Láska

Láska je veľmi silná emócia vychádzajúca z nášho vnútra, zo srdca. Je to taká silná energia, ktorá sa nedá popísať. Potrebné je ju zažiť. Na to, aby sme zažili lásku, nepotrebujeme partnera. Láska má vychádzať z našej podstaty. Láska je ako kvetina, o ktorú sa potrebujeme starať. Keď sa raz o ňu starať prestaneme, tak uvädne a prestane existovať rovnako ako kvetina.

Láska je aj o vnímavosti, vnímaní potreby nášho tela, duše aj ducha. Dokázať spomaliť a vedieť si vychutnať jednoduché okamihy nášho života. Láska sa prejavuje vo všetkých smeroch nášho života. Nie je to niečo, čo sa dá odložiť alebo používať, iba keď sa nám to „hodí“. Láska je emócia, ktorá sa vždy prejaví v našej povahe, v správaní ako aj v myslení. Neznamená to, že sa človek už navždy zbaví ostatných emócií. Stále sa môžeme rozčúliť. Samotný prejav lásky bude v tom, že sa dokážeme aj rýchlo upokojiť, uvoľniť negatívnu emóciu a zároveň aj odpustiť. A to všetko v krátkom čase, v minútach, v lepšom prípade do pár sekúnd. Aj samotný prejav negatívnych emócií je výrazne slabší. Láska je emócia. Človek, ktorý má emócie, dokáže aj milovať.

Láska začína ako malý plamienok, ktorý postupne narastá, až nás zachváti celého. Každá jedna bunka nášho tela bude cítiť lásku, bude plná energie. Pojem ako choroba už nikdy nebudeme musieť riešiť. Človek, ktorý je naplnený láskou, lásku prijíma, lásku dáva, je zdravý, silný, vitálny a šťastný. Už samotná prítomnosť človeka plného lásky robí zmeny v jeho okolí. Človek, ktorý aktivuje tieto silné energie lásky vo svojom vnútri im potrebuje aj porozumieť, naučiť sa ich ovládať. Ak sa spojí viera s energiou lásky, začnú sa diať zázraky. Zázraky z pohľadu bežných ľudí. Tí, ktorí príjmu a pochopia tieto energie, je to len prejav energie vo vyššom duchovnom vedomí.

Ľudia nevedia, čo je láska, lebo sa ju snažia pochopiť, chcú ju poznať, chcú ju analyzovať rozumom. A to je veľkým problémom. Lásku nie je možné pochopiť ani poznať. Lásku je možné len zažiť. Láska má vychádzať z nášho vnútra, zo srdca. Láska sa stáva súčasťou nášho života, nášho myslenia, konania, prejavu. Ak chceme lásku zažiť, nesnažíme sa o to. Odstránime jej z cesty všetky prekážky a ona príde sama. Keď už príde, môžeme ju rozvíjať, posilňovať. Nemusíme hneď milovať všetkých ľudí, stačí, keď budeme milovať sami seba, milovať partnera, deti.

DSCF6434.n.1

Sebaláska

Sebaláska je základom skutočnej lásky. Cesta k sebaláske je jednoduchá, ale môže nám v tom brániť všetko to, čo sme doteraz zažili, naše skúsenosti, vzory správania, naše postoje, strach a k tomu sa pridávajú starosti a problémy, ktoré riešime. Môžeme začať jedlom pomaly prežuť každé jedno sústo, vnímať jednotlivé chute, vedieť si ho vychutnať, stať sa gurmánom nielen jedla, ale celého nášho života. Preto je známe porekadlo: „Láska prechádza cez žalúdok“.

Mať sa rád. Pojem, ktorému málo ľudí rozumie. Nevedia, čo to vlastne znamená, čo majú robiť, aby sa mali radi, zažili emóciu sebalásky. Často počujeme od klientov: „Veď sa mám rád/rada“. Áno, každý sa má rád do určitej miery, ale nestačí to. Málo ľudí zažíva skutočnú sebalásku. Sebaláska znamená mať sa rád bez podmienok a výhrad. Dôležité je sebaprijatie. Zmieriť sa sám so sebou je prvým krokom na prijatie sebalásky. Prijať sám seba, takých aký sme bez negatívnych myšlienok, emócií a pocitov. Prijať svoje telo, svoju dušu, svoje ego. To, kým sme, čo znamenáme, čo si o sebe myslíme. Prijať svoje pocity, city aj emócie, prijať svoje myšlienky. Zmieriť sa s tým, kto sme, ako vyzeráme, zmieriť sa s naším osudom. Byť spokojný sám so sebou. Táto spokojnosť má vychádzať z nášho vnútra. Prestaneme si sami sebe ubližovať. Ubližujeme si emóciami, hneváme sa sami na seba, na svoje chyby, na svoje nedostatky. Keď sa nám niečo podarí, máme sa za to sami pochváliť. Keď sa nám niečo nepodarí, urobíme chybu, je potrebné dýchaním uvoľniť emócie, pocity. Povedať si: „Nikto nie je dokonalý, nabudúce už budem šikovnejší“. Žena, ktorá sa pozrie do zrkadla, si má povedať: „Krása má veľa podôb, samú seba vidím krásnou, dokonalou a takou ma vidí aj môj manžel, priateľ (takou ma uvidí aj môj nastávajúci partner) “. Veľmi dobre nám v sebaláske pomáhajú afirmácie. Afirmácie sú popísané v článku o strachu.

Dôležité je odpustenie. Ak máme problém s odpustením, znamená to, že sme nastavení na sebadeštrukciu a od cesty sebalásky sme veľmi ďaleko. Pri odpustení je potrebný čas na spracovanie a uvoľnenie negatívnych emócií, pocitov a myšlienok. Čím vyššie sú formy vedomia, tým rýchlejšie dokážeme odpustiť a uvoľniť všetko negatívne. Spôsob odpustenia popisujeme v článku karma.

Odpustiť znamená zbaviť sa pocitu obete.

Odpúšťanie je účinnejší liek na každú chorobu.

Odpúšťanie vytvára svet plný lásky a harmónie.

Láska prekvitá vtedy, keď vieme odpúšťať.

Láska a odpúšťanie robí v našom živote zázraky.

Odpúšťanie je nepretržitý, každodenný proces.

Cesta sebalásky

Vždy ráno, hneď ako sa zobudíme, začíname mentálnym tréningom. Potrebujeme sa pozitívne psychicky naštartovať. Môžeme na to použiť pozitívne afirmácie, pozitívnu predstavu, citový alebo emočný zážitok. Je úplne jedno, čo použijeme. Dôležitý je dosiahnutý výsledok, a to úsmev na tvári, dobrá nálada, pozitívne myslenie, pozitívny postoj k sebe samému ako aj životu. Úsmev je úžasný nástroj sebalásky, ktorý odzrkadľuje náš vnútorný postoj. Sem-tam je potrebné ho aj na silu vytvoriť. Úsmev, humor nám pomáhajú odľahčiť problémy, ktoré riešime, pomáha získať potrebný odstup.

Každý deň riešime rôzne problémy, máme starosti. Je to úplne normálne. Bez toho by bol samotný život nudný, nezaujímavý. Prečo mať potom kvôli tomu zlú náladu? Poznáme len dva druhy problémov. Tie, ktoré vieme riešiť a tie, ktoré nevieme riešiť. Prečo si robiť starosti s problémami, ktoré vieme riešiť? Jednoducho ich riešiť začnime. Prečo sa trápiť nad problémami, ktoré nevieme riešiť, vyčerpali sme všetky možnosti na ich riešenie? Je načase prestať sa nad nimi trápiť a odovzdať ich anjelom a Bohu s prosbou o pomoc. Úplne ich uvoľniť tak, ako keby boli už vyriešené. Pri našej ceste sebalásky je dobré sa naučiť mať odstup od vlastných problémov, odosobniť sa, vnímať ich z odstupu. Zle sa nám riešia problémy, keď sme v nich namočení až po uši. Až odstup nám pomôže nájsť iné možnosti na riešenie problému. Môžeme využiť pomoc a poradenstvo od iných ľudí, kamarátov, duchovných poradcov a pod.

Láska je aj o energii. Potrebné je mať vždy dostatok energií. Nedostatok energií znamená nedostatok sebalásky. Dopriať si čas sám pre seba na to, čo máme radi, to čo nás baví, to čo potrebujeme. Naučiť sa tešiť z maličkostí. Pre samé problémy nevnímame krásu života, máme pred sebou len starosti a všetko ostatné prestávame vnímať. Zamyslieť sa nad tým, čo sme dnes pre seba pozitívne spravili. Žiť svoj život naplno, ale nie v extrémoch, naplno ho precítiť, vnímať ho všetkými zmyslami, dýchať život. Uvedomiť si, že nie sme obeťou systému. Vedieť si zastať si sám seba, svoj názor, vedieť sa ohodnotiť v práci ako aj pri bežnej činnosti. Nenechať si ubližovať od ostatných, neprijímať ich urážky, ataky, posudzovanie, odsudzovanie. Zamyslieť sa nad tým, či mi tento človek stojí za to, aby som sa rozčuľoval nad jeho správaním. Pokiaľ máme pocit, že nám chcú všetci ubližovať, je načase zmeniť náš postoj k ľudom, životu ako aj k systému. Sebaľútosť nikam nevedie, akurát tým degradujeme svoju osobnosť, ego. Ak uveríme, že život prináša len negatívne veci, tak túto negativitu budeme sami do života priťahovať. Podobné priťahuje podobné. Život je ako počasie. Raz je pekne, inokedy je zatiahnuté a samozrejme, že občas musí prísť aj búrka. Na Slovensku, keď sa ľudia stretnú, vždy riešia len problémy, chvália sa, aké majú starosti a vyhráva ten, kto má väčšie. Láska, šťastie, spokojnosť nie sú v kurze, o tom sa nerozpráva, nie je to zaujímavé. Začnime v kolektíve rozprávať o tom, ako sa máme dobre, akí sme šťastní, spokojní. V prvom rade nám to neuveria, budú sa na nás pozerať divne a po čase nás vylúčia z kolektívu. Nikto sa s nami nebude rozprávať, aby sme im nekazili ich pochybnú morálku. Prevláda kolektívny šport ohováranie, posudzovanie a odsudzovanie, hľadať na ľuďoch len to zlé. Toto všetko narúša našu snahu o sebalásku. Je potrebné na našej ceste sebalásky vytrvať, mať vieru v seba samého a láska nám zmení celý náš život. Nezmiznú starosti a problémy, ale náš pohľad na ne bude iný, láskyplný, pokorný, plný viery a na šťastie už nebudeme čakať, ale ho budeme šíriť medzi ostatných. Je to postupná cesta nášho osobného rozvoja. Láska prichádza s uvedomením seba samého, objavením prvotnej a základnej emócie. Každý ju má v sebe. Len ju mnohí potlačili alebo nahradili druhou základnou emóciou a tou je strach.

Problémy, ktoré riešime a starosti, ktoré sú s tým spojené, veľa ovplyvňujú náš postoj k sebe samému, našu sebalásku. Dosť ľudí je už nastavených na splácanie karmy. Majú potrebu pomáhať iným, ale zabúdajú pri tom na seba. Majú tendenciu sa pre iných obetovať, za iných trpieť. Starosti nás len utvrdzujú v tom, že nie sme hodní lásky. Vzory postojov k sebe samému preberáme od rodičov, ktorí takisto väčšinou nezažili skutočnú lásku. Na to, aby sme dokázali prekonať tieto vzory, je potrebné odpustiť rodičom. Odpustiť všetko negatívne, čo urobili, ale aj to, čo neurobili počas nášho života. Aj nečinnosť môže pôsobiť negatívne. Láska k rodičom sa často mení na povinnosť, poslušnosť, potrebu ich opatrovať na staré kolená.

Láska k deťom je láska rodiča, ktorá v sebe spája rôzne pocity a emócie. Milujeme svoje dieťa, ktorému chceme dať voľnosť a zároveň ho potrebujeme naučiť, aby sa adaptoval do života. Príkazy a zákazy berieme ako výchovný prostriedok. Milujeme svoje dieťa a zároveň mu dokážeme ublížiť nepochopením jeho sveta, toho čo zažíva, čo rieši, s čím sa snaží vyrovnať. Výchova môže skĺznuť pri neposedných deťoch až do ich vydierania a zastrašovania. Ak sme naplnení skutočnou láskou, dokážeme sa nad chyby iných povzniesť, vnímať správne možnosti riešenia. Hovoríme: „Nechcem, aby moje dieťa bolo …“ To, čo nechceme do svojho života, veľmi silno priťahujeme – duchovné zákony. Naučme sa nehovoriť a nemyslieť na to, čo nechceme. Zamerajme svoju energiu na to, čo skutočne chceme. A to potrebujeme objaviť vo svojom vnútri. Keď to objavíme, budeme konečne spokojní.

DSCF6416

Láska a životný partner

Začína to vždy pocitom. Pocítime silnú náklonnosť k inej bytosti. Pocit sa zosilňuje a stáva sa citom, posilníme silnú náklonnosť k inej bytosti a nastáva zamilovanosť. Táto zamilovanosť väčšinou ostáva len v citovej podobe. Povieme: „Cítim lásku.“ Napriek tomu, že je to veľmi silný cit, je to stále len zamilovanosť. Zistíme to ľahko sami, lebo city sa nám striedajú. Cítime k partnerovi zamilovanosť, ktorú v zápätí vystrieda iný cit, cit strachu, cit žiarlivosti, cit nenávisti, cit pochybnosti a ďalšie rôzne city a pocity, ktoré sa striedajú. Samozrejme, postupne sa určité pocity začnú vytrácať a nahradia ich iné. Ako prvý sa väčšinou vytráca pocit zamilovanosti. Bežne ho nahradíme tým pocitom, čo nemáme na partnerovi radi, čo nám na ňom najviac prekáža. Väčšina ľudí takto prechádza zo vzťahu do vzťahu bez toho, aby zažili skutočnú lásku. Sú sklamaní a nešťastní. Z duchovného hľadiska je zamilovanosť na to, aby sa dvaja ľudia dali dokopy, aby mali možnosť riešiť si vzájomné karmické zaťaženia. Dať inak dokopy dvoch úplne rozdielnych ľudí bez zamilovanosti by bolo komplikované. Často ostávame s partnerom nie pre lásku k nemu, ale zo zvyku alebo strachu, že ostaneme sami. Zo strachu, že prídeme o životné istoty, zabezpečenie.

Tam, kde prevláda strach, nemôže existovať láska. Pokiaľ chceme zažiť lásku, potrebujeme sa zbaviť strachu. Nemusíme sa zbaviť všetkého strachu, ale čo najväčšieho množstva rôznych strachov alebo tých najsilnejších, ktoré ovplyvňujú náš celý život, naše rozhodovanie. Pokiaľ máme silný strach, tak nerozhodujeme my, ale rozhoduje za nás náš strach. Veľkým blokom strachu je v nás pocit, že ostaneme sami. Tento strach nám sám o sebe  blokuje naše životné šťastie, môže zablokovať príchod lásky, životného partnera. Spôsobuje často utrpenie. Naša láska je vždy priamoúmerná nášmu strachu. Čím menej strachu, tým viacej lásky.

Skutočná láska nastáva medzi partnermi až potom, keď zamilovanosť dokážeme posunúť do emócie lásky. Keď cit prerastie do emócie lásky. Nastáva to vtedy, keď spoznávame partnera, jeho dobré, ale aj negatívne povahové črty, jeho správanie, vzory, ktoré prevzal od rodičov. Na to, aby mohla vzniknúť láska medzi dvoma ľuďmi je potrebné, aby sa dokázali navzájom otvoriť. Dokázať otvorene rozprávať o svojich pocitoch, citoch a emóciách. Bez strachu, že to ten druhý partner zneužije, bez strachu zo zranenia. Otvorene sa rozprávať o všetkom, nemať tajomstvá. Toto otvorenie prichádza postupne a spontánne, keď si uvedomíme, že nepotrebujeme niečo skrývať pred partnerom. Partneri sa navzájom spoznávajú, začínajú si viac veriť, dokážu sa navzájom podržať a podporiť. Čím viac sa snažíme uzatvárať pred citmi a emóciami, tým viac sme zraniteľnejší. Strach zo zranenia nám do života priťahuje ďalšie citové zranenia. Čím viac sa dokážeme otvoriť, tým menej sme zraniteľní.

Stretnú sa dvaja ľudia, zamilujú sa. Jeden ako aj druhý boli sklamaní, veľmi dobre si rozumejú, ale nedokážu sa jeden druhému otvoriť. Prevláda strach zo sklamania. Nechápu, že v podstate nie sú úprimní sami k sebe. Nedokážu sa otvoriť a znova prichádza sklamanie. Jeden druhému môžu vyčítať neúprimnosť, to, že niečo zatajujú. Navzájom nevedia, čo môžu od toho druhého očakávať. Takýto ľudia sú v citovej oblasti ako škrečky, ktorí sa neustále točia vo svojom kolese a nikdy sa nikam neposunú. Majú zafixované, že láska neexistuje a že vždy príde len sklamanie. Preto je potrebné sa vedieť partnerovi otvoriť. Pozor, ale postupne! Pokiaľ na partnera po týždňovej známosti vylejem celé svoje srdce s príslušnými emóciami a citovými prejavmi, bude zle. Bude z toho maximálne v emočnom a citovom šoku, z ktorého sa už nemusí ani prebrať. Nielenže to nepochopí, ale bude si myslieť, že partner je citovo a emočne nestabilný a vzťah radšej ukončí. Láska vždy začína postupne na rozdiel od zamilovanosti, ktorá doslova vzbĺkne ako plameň.

Poznáme ženy, ktoré idú do každého vzťahu naplno, dajú do neho 100%, ale neuvedomujú si, že vzťah je vždy o dvoch. Ak jeden dá do vzťahu 100%, na druhého ostane 0%, zákonite príde sklamanie. Samozrejme človek, ktorý dá do vzťahu všetko, sa nemá rád, nevie čo je láska. Nedá tomu druhému priestor na to, aby sa prejavil. Ak sa má vzťah rozvíjať, je potrebné 50% energie od jedného a 50% energie od druhého na to, aby sme dostali vyrovnaný a harmonický vzťah, ktorý môže prerásť do skutočnej lásky. Keď príde partner hodný našej lásky, máme sa s ním o ňu podeliť. Spoločne si ju navzájom vymieňať, posilňovať. Človek hodný našej lásky je taký, ktorý dokáže lásku prijať, ale aj opätovať, dokáže sa otvoriť, voľne s ním môžeme komunikovať o všetkom. Postupne to prejde až do silnejších emočných prepojení, vieme zachytiť partnerovu emóciu, pocit, to čo sa v jeho vnútri odohráva, vnímame to, čo si myslí. Je zosilnená telepatia, spoločne začneme vnímať, preciťovať, myslieť.

Nemôžeme ani čakať, že príde partner a zahrnie nás láskou, prenesie ju na nás a my ju konečne budeme mať bez toho, aby sme sa sami o to pričinili. Keď budeme pasívne čakať na lásku, tak ju nikdy nezažijeme. Skúšali ste niekedy zapáliť sviečku, ktorá nemá knôt? Nebude to možné. Tento knôt musíme mať my sami vo svojom vnútri. Sami ho potrebujeme zapáliť, aktivovať vo svojom vnútri sebalásku. Spočiatku stačí, keď má len malý plameň a postupne pracovať na jeho zväčšení. Bez sebalásky nikdy nezažijeme skutočnú lásku, lásku všeobjímajúcu, lásku ktorá nepozná hranice, nepozná priestor, nepozná čas.

Rebríček hodnôt

Aký máte osobný rebríček hodnôt? Čo máte na prvom, na druhom, na treťom, na štvrtom mieste? Je to zdravie? Práca? Deti? Rodičia? Iné? Teraz sa zamyslite nad tým, aký máte svoj osobný rebríček hodnôt. Buďme k sebe úprimní. Na prvom mieste mám …. Na druhom mieste mám …. Na treťom mieste mám … Na štvrtom mieste mám …. Na piatom mieste mám ….

Rebríček hodnôt je programom, ktorý máme uložený v našom podvedomí a podľa neho sa aj riadime. Často ho preberáme ako vzor správania od svojich rodičov. Preto je potrebné ho zmeniť na ten správny, taký, ktorý dokážeme prijať a stotožniť sa s ním. Na našej ceste sebalásky je veľkým prínosom takáto zmena. Ako pomôcku uvádzame správny rebríček osobných hodnôt.

Na prvom mieste sme vždy my sami, naša sebaláska

Druhé miesto je určené pre nášho partnera a pokiaľ ho nemáme, ostáva voľné

Tretie miesto je určené pre naše deti a pokiaľ ich nemáme, ale plánujeme ich, ostáva voľné

Štvrté miesto je určené pre rodičov, rodinu, príbuzných, priateľov

Piate miesto je určené pre našu prácu, kariéru, záľuby a koníčky

Prvé miesto je určené výhradne len pre nás samých. Sami prichádzame na tento svet a sami z neho aj odchádzame. Nie je to o egu, ale o láske. Vždy musíme začať u seba. Ak chceme lásku dávať, musíme ju najprv mať sami. Celý život je o nás, preto sme sa tu narodili aby sme prijali, spoznávali a milovali seba samého. Ak sme sa prijali a spoznali, prijali sme a spoznali aj svet. Ak milujeme seba, milujeme aj svet, v ktorom sa nachádzame. Prvé tri miesta symbolizujú trojjedinečnosť, rodinu, ktorú si tvoríme. Tieto prvé tri miesta sú pre nás najdôležitejšie.

Ak dáme na prvé miesto deti, stratíme tým rešpekt a autoritu. Naše deti si s nami budú robiť čo len chcú, doslova skákať po hlave. Ak dáme na druhé miesto deti, tak si nebudú vážiť a rešpektovať partera. Ich prirodzené miesto je tretie, majú rovnako milovať a rešpektovať ako matku, tak aj otca. Ak dáme na prvé miesto partnera alebo rodičov, tak sme im odovzdali aj našu slobodnú vôľu. Budú nás riadiť, ovládať a manipulovať. Budeme im trpieť všetko, čo si zaumienia a citovo nás vydierať. Keď dáme prácu na prvé miesto, náš život bude podradený len práci. Staneme sa otrokom práce a kariéry, rodina a partnerstvo ide do úzadia. Najväčšie citové prepojenie bude na prácu a majetok. Ak máme na prvom alebo aj na inom mieste zdravie, je to chyba. Zdravie v našom rebríčku nemá čo hľadať. Je to prejav strachu, že o zdravie môžeme prísť. Strach a prejavy strachu sa nemajú v našom osobnom rebríčku hodnôt nachádzať. Ak sme plní lásky, nepoznáme, čo je choroba. Rodičia, rodina a priatelia sú na rovnakom mieste z dôvodu, že aj z priateľov si vieme rodinu vytvoriť alebo nahradiť. Na piatom mieste sú práca a záľuby. Je to preto, že sú rovnocenné. Práca sa môže stať koníčkom a koníček prácou. Dôležité je, že potrebujeme nielen pracovať, ale aj relaxovať, venovať sa tomu, čo nás baví.

Kalcit oranžový 109.pn

Páči sa nám predstava lásky?

Buďme úprimní sami k sebe. Vieme čo vlastne chceme? Poznáme sami seba? Poznáme naše vnútorné potreby? Chceme skutočne na sebe pracovať alebo sa len niekomu prispôsobujeme, chceme sa niekomu zapáčiť, chceme byť in? Chceme skutočne zažiť lásku alebo nám vyhovuje náš život v strachu, máme radi problémy, máme radi, keď vynikáme tým, aké máme starosti? Chceme zažiť lásku, a pritom stratiť kamarátov, ktorí nám prestanú rozumieť, zaradia nás do sekty len preto, že sa snažíme o lásku, šťastie a harmóniu? Chceme sa pre lásku zmeniť, sme skutočne ochotní sa zmeniť, pracovať na sebe, zbaviť sa strachu, zlozvykov, vzorov, negativity? Spočiatku môžeme mať pocit prázdnoty, že sme niečo stratili. Hľadanie porozumenia v sebaláske medzi kamarátmi nemusí dopadnúť dobre. Ak nás nepochopia, dokázať ich aj zo svojho života uvoľniť. Počkať si na nových, tých správnych priateľov.

Čo získame láskou? Láska prináša slobodu, nezávislosť, zažívame skutočné emócie. Stojí za to pracovať na sebe kvôli láske? Áno, bez lásky v skutočnosti nežijeme, prežívame zo dňa na deň, stále máme pocit prázdnoty, nenaplnenosti. Žijeme ako roboty, sme slepí, hluchí, nevnímaví. Vyhlasujeme o sebe, akí sme úžasní, čo všetko sme dosiahli, čo všetko získali, a pritom v skutočnosti nič nemáme. Vnútornú prázdnotu nenahradíme vecami, nenahradíme ani uznaním, nenahradíme peniazmi. Človek žije obklopený ľuďmi, ale pritom je viac osamelý ako človek naplnený láskou, ktorý žije na pustom ostrove.

Pravá láska dáva, nepotrebuje vlastniť, ovládať a manipulovať. Zažiť pravú lásku je šťastím samo o sebe. Láska je šťastná, keď sa jej energia šíri medzi všetkých, ktorí ju dokážu prijať.

Meditácia lásky

Doplňujúce informácie a vysvetlenia k uvedeným článkom podávame výhradne na kurzoch a seminároch Lotoscentra. Ďakujeme za pochopenie.

Július a Vladimíra